| Geológia a morfológia |
Príslušnosť územia k Západným Karpatom, pestrý geologický a geomorfologický vývoj určujú celkový ráz prírody. Najvýznamnejšou dominantou krajiny je Poľana (1458 m). Geologickú stavbu vo východnej časti územia tvoria veporidy, centrálnu a západnú časť mladotreťohorné vulkanity. Poľana sa vyznačuje osobitnou štruktúrou reliéfu, na ktorom možno vidieť množstvo rôznych vulkanických foriem, ako sú napríklad lávové prúdy, skalné bralá, veže apod. Vrstvy pyroxenických andezitov sa striedajú s polohami tufitov, tufov a aglomerátov. Vrstvy andezitov sú miestami hrubé až 80 m. Samotný vrchol tvorí 8 andezitových prúdov, ktoré vystupujú vo viacerých polohách nad sebou, striedajúc sa s andezitovými aglomerátmi. Teraz vystupujú v teréne v podobe stupňovitých, hrebeňovitých foriem, ako výsledok inverzie reliéfu. Andezity sú jednak celistvé, jemnozrnné a stredozrnné, tmavošedej až čiernej farby. Pri navetraní sú svetlošedé. Majú porfyrickú štruktúru, doskovitý rozpad. Patria k andezitom II. andezitickej fázy. Ide prevažne o pyroxenické andezity s hlavnými súčasťami plagioklasy, pyroxény, amfibol. Chaotické balvanovité a aglomeratické tufy sú v prevahe nad jemnejšími frakciami. Andezitové bloky sú aj viac ako m3 veľké s prevažne ostrými hranami, bloky sú často utopené v jemnozrnnom a strednozrnnom materiále. Pyroklastiká aj andezity sú neogénneho veku (tortón - sarmat). Miestne sú andezity aj spevnené pyroklastiká postihnuté propylitizáciou. Andezitové horniny sú postihnuté potortónskymi poklesmi. Najväčšia časť povrchových vulkanických telies podľahla hlbokej deštrukcii a to eróziou, denudáciou, čo viedlo k inverzii reliéfu. Porušenie lávových pokrovov, ležiacich na málo odolnom podloží (napr. pyroklastiká), umožnilo eróziu, vedúcu k vymodelovaniu úzkych chrbátov krytých zvyškami prúdov, z ktorých sa odlamujú veľké bloky. Tieto v dôsledku rozpadu a posunutia po svahoch dostávajú potom najrozličnejšiu pozíciu oproti pôvodnej polohe prúdu. Pôvodný geologický podklad tvorili metamorfované horniny ruly (detvianske doliny, Hriňovské lazy), žuly (Zákľuky), svory a fylity. Vulkanickú činnosť možno rozdeliť do 4 etáp s určitým typom vulkanickej aktivity a prevládajúcim typom hornín.
Krajinu pod Poľanou spestrujú skalné bralá a vyvýšeniny, ktoré sú pozostatkami lávových prúdov alebo vzniknutých parazitických kráterov (CHPV Kaľamárka, CHPV Melichova skala, CHPV Jánošíkova skala, CHPV Bátovský balvan). Horská krajina Poľany na južnej strane prechádza do detvianskeho predhoria s menej členitým a hladším reliéfom. Usudzuje sa, že na západ od Detvy bol ešte pred vznikom Poľany činný kráter, ktorý je eróznou činnosťou dnes silne rozlámaný a vytvoril podkovite usporiadané kopce (Švošť 546 m, Perina 609 m, Kochlačka 621 m, Ježová (615 m, Priechody, Holý Vrch, Rohy 657 m). Na južnom brehu Slatiny je skupina samostatných sopečných vyvýšenín (Siroň 690 m, Horné Chvojno 606 m a Dolné Chvojno 598 m). Detvu a Kriváň oddeľujú Voliarky (470 m). Poľana Dominantou celého kraja je Poľana (1458 m). Jej kruhový masív má v priemere okolo 18 km. Je to najväčšia vyhasnutá sopka v strednej Európe, patrí medzi najväčšie v Európe a je najvyšším sopečným pohorím na Slovensku. Vznikla pri sopečnej aktivite v mladších treťohorách (v neogéne počas bádenu až sarmatu asi pred 13-15 miliónmi rokov) a predstavuje typický stratovulkán, ktorý bol vysoký pravdepodobne 2500 m. Súčasný stav pôvodnej stavby po približne 12 miliónov rokov trvajúcej denudácii reprezentuje len zvyšok stratovulkánu, napriek tomu sa forma vulkánu zachovala. Kráter na vrchole sopky sa podobal viac prstencu než lieviku a bol veľmi veľký. Láva sa nevylievala rovnomerne a prevládal juhovýchodný smer na Detvu a Dúbravy. Opakovanými silnejšími výbuchmi dostal kotol hruškovitý tvar. Sopečné formy boli narušené tektonickými pohybmi a silami erózie a denudácie. Napriek tomu centrálna časť Poľany je názornou ukážkou kaldery - kotlovitej zníženiny s hĺbkou asi 600 m a dĺžkou v osi Z-V 8 km a šírkou v osi S-J 6,4 km so stredom v dnešných Kyslinkách, ktorá vznikla prepadnutím pôvodného vulkanického vrcholu. Pozmenený kráter je olemovaný oblúkovitým chrbtom, dlhým 23,5 km, ktorý tvoria Hrbatá lúčka (1027 m) Želobudzská skalka (1115 m), Drábovka (1251 m) Predná Poľana (1367 m , Poľana (1458 m, najvyšší bod masívu), Strunga (1324 m), Konce (1334 m), Brusniansky grúň (1271 m) Ľubietovská Bukovina (1194 m), Ponická Bukovina (1294 m) a Žiarec (1100 m). Tento suvislý chrbát je prerezaný iba na západnom okraji známou Hrochotskou dolinou, ktorou riečka Hučava odvádza vody z vnútra Poľany. Svahy kaldery obrátené ku dnu bývalého krátera sú strmé, často bralnaté spestrené vyvýšeninami ktoré sa viažu na parazitické krátery a na andezitové bloky zosunuté po mäkkých pyroklastikách. Vonkajšie svahy Poľany sú miernejšie a ich povrch oživujú skalné útvary, ktoré sú pamiatkou na niekdajšie lávové prúdy (Kaľamárka, Melichova skala a Kopa nad Detvou, Malčekova skala, Javorinka). Na andezitovom prahu sa vytvoril CHPV vodopád Bystrô. Prístup turistickým chodníkom 0804. (mapa B2) CHPV Kaľamárka (809 m)
CHPV Melichova skala
CHPV Jánošíkova skala
CHPV Bátovský balvan
Slatina Pramene Slatiny sú na svahoch horského chrbta, ktorý spája Sihliansku planinu s Poľanou na okolí Vrchslatiny. Už nad Hriňovou je Slatina od roku 1964 prehradená. Vodná nádrž zaberá plochu 63 ha pri objeme vody 8,2 milióna m3 a pri maximálnej hĺbke 40 m. Vzhľadom na to, že nádrž slúži ako zdroj pitnej vody, jej rekreačné využívanie nie je povolené. Pod Hriňovou pokračuje tok Slatiny rozširujúcim sa údolím Detvianskej kotliny, ktorej reliéf sa zdvíha z poriečnej nivy do plochých chrbtov s výškou okolo 600 m. Budujú ju tufity, íly a piesky s vložkami tufov a aglomerátov. Postupným osídľovaním bola zväčša odlesnená a dnes ju pokrývajú predovšetkým lúky pasienky, polia a charakteristické laznícke osady a samoty. Pri Zvolene sa vlieva do Hrona. CHPV vodopád Bystrô
|
Bola vyhlásená za prírodnú pamiatku v roku 1977 na výmere 1,43 ha. Je zvyškom andezitového lávového prúdu. Oddenudovaním rozpadavého pyroklastického materiálu sa vytvorila skalná plošina, obrúbená vencom skalných stien, komínov, bášt a veží s výškou presahujúcou 10 m. Narušením stability sa stĺp oprel o skalnú stenu a vytvoril pôsobivú bránu. Predná Kaľamárka je obľúbeným tréningovým miestom skalolezcov, poskytuje pekný výhľad na Detviansku kotlinu. Zadná Kaľamárka mohutná skalná plošina tvaru kamenného hradiska - súčasť povesťami opradeného Detvianskeho zámku je archeologicky najvýznamnejšou lokalitou regiónu so stopami osídlenia už od neskorej doby bronzovej (podrobnejšie v histórií). Význam hradiska Kaľamárka prezentuje Náučný chodník. Prístup bicyklom, automobilom na parkovisko pod hájovňou po panelovej ceste z osady Stavanisko pešo po turistickom chodníku 0804 z osady Stavanisko. (mapa B2)
Za chránený prírodný výtvor bolo v roku 1964 vyhlásené územie o výmere 0,3 ha. Stĺpový skalný 30 m vysoký útvar tvaru veže je pozostatkom čela lávového prúdu so zachovanými tvarmi tečúcej lávy. Tvorí významný krajinotvorný prvok, pekný výhľadový bod na celú Detviansku kotlinu a dominantu južných svahov masívu Poľany. Ku skale sa viaže povesť o závistlivej žene, ktorá cestou na svadbu skamenela. Z bočného pohľadu môžeme skutočne rozpoznať siluetu ženy so šatkou na hlave a nošou na chrbte. Prístup po turistickom chodníku 2650 od osady Skliarovo. (mapa B2)
Za chránené územie bola vyhlásená už koncom 19. st., za chránený prírodný výtvor v roku 1964. Dnes má chránené územie na výmere 1,68 ha štatút prírodnej pamiatky. Mohutné aglomerátové bralo, dosahujúce výšku 30 m a dĺžku 200m leží na okraji kaldery stratovulkánu Poľana v Hrochotskej doline. V skalnom masíve s početnými sopečnými bombami a puklinami vznikli mechanickým zvetrávaním počiatky skalného mesta a nepravá jaskyňa Abčiná. Podľa povesti si do nej Jánošík ukrýval svoje poklady spúšťajúc sa do jaskyne zhora po lane. Prístup len pešo po turistickom chodníku 2650. (mapa B2)
Územie o výmere 3 a bolo za chránený prírodný výtvor vyhlásené v roku 1964. Osamotený, mohutný 14 m vysoký, 8 m široký aglomerátový kamenný blok sa v starších štvrtohorách uvoľnil mrazovým zvetrávaním a zrútil sa na údolnú nivu Hučavy. Prístup po asfaltovej ceste (turistickom chodníku 2650) od osady Hrochoť. (mapa B2)
Územie o výmere 3,98 ha bolo za chránený prírodný výtvor vyhlásené v roku 1982. Leží vo výške 983 m JJV od vrcholu Poľany. Tektonickou poruchou poklesla južná časť stuhnutého andezitového prúdu a vytvorila prepadovú skalnú stenu vysokú 23 m, po ktorej steká Bystrý potok a vytvára jeden z najväčších vodopádov vo vulkanitoch Západných Karpát. Prístup pešo po turistickom chodníku 5502 zo severu z Horského hotela Poľana, z juhu z osady Zánemecká. (mapa B2)
