Folk craft

People living beneath Poľana have always been known for their skillfulness. Embroidery was originally a significant element in folk clothing not only of women, but also of men and children. In Detva, as well as in the rest of Slovakia, it is marked by the richness of techniques and patterns. Embroidery has also been used for the soft furnishings – coverlets, tablecloths, pillows, outfits used for christening etc. The most available and widespread material was wood. The tradition has left us a number of products and many techniques used up today when processing and decorating wooden products e.g. shepherd's kitchen utensils, traditional musical instruments – shepherd's flutes, “fujara” (huge folk sheperd's fipple flute), “valaška” (typical Slovak long, thin, light axe) etc. Leather products were focused on creating footwear to match the folk dress - boots and “krpce” (light leather shoes) and the production of accessories - bags, wide belts with three buckets and straps (used also as hat decoration).

"Detvan, čo chytí do ruky, spraví. Niet remesla, niet umenia, k čomu by on súci nebol. Je roľník, kováč, tesár, kolár, rezbár, kušnier, krajčír, atď."
Peter Tomkuliak

"Každý si svoje potreby dľa možností sám zaopatruje, prípadne jestli v niečom vyniká, i blízkemu susedstvu bez toho, že by to ešte opravdovým priemyslom bolo." [viac]

Karol A. Medvecký

Podpoliansky ľud bol známy svojou šikovnosťou odpradávna. Detvianske ženy krášlili svojimi výšivkami nielen vlastný odev, ale ornamenty zdobili aj ošatenie mužov a detí a neskôr aj bytové textílie - dečky, obrusy, vankúše, deky na krst. Muži vyrezávali a zdobili píšťalky, valašky, fujary, plietli si retiazky okolo klobúkov, z kože vypracúvali krpce, čižmy, široké trojprackové opasky, zo súkna šili kabanice a pastierske širice, z barančích koží šili krátke aj dlhé kožúšky a zdobili ich ornamentami z farebných koží. Krásne kvetinové ornamenty dokrášľovali veci dennej potreby - lyžičky, hrable, kosiská, piesty na pranie, praslice, potreby pre ovčiarov - zberačky, gelety, črpáky. Osobitnou kapitolou sú detvianske drevené vyrezávané náhrobné kríže.

Výšivkárstvo "Detvanka nevypustí zo svojích snaživých rúk kúsok plátna bez toho, aby ho neozdobila, nevyšila."

Karol A. Medvecký

Ženy v Detve dodnes vyšívajú tradičnou technikou - krivou ihlou na plátne, ktoré je napnuté na ráme. Krivá ihla je vlastne háčik, ktorým sa zachytáva niť zospodu plátna smerom nahor, pričom vzniká retiazkový steh. Pôvod takejto výšivky siaha až ku koncu 19. storočia. Odlišuje sa od ostatných regiónov Slovenska a tvorí významnú časť detvianskej ľudovej kultúry. V minulosti sa vyšívalo na domácom ľanovom a konopnom plátne s doma pradenými a farbenými niťami. Z farieb prevládala hlavne žltá a oranžová. Neskôr tieto farby doplnila červená. S postupom doby sa začali meniť aj materály - začalo sa pracovať na zamate, kde prevládala širšia škála farebnosti výšiviek (najmä modrá, zelená a fialová). Technika sa doplnila o vyrezávanie, čím sa ornament odľahčil a dosiahol sa efektný kontrast. Azda najhľadanejšie boli v minulosti výšivky na tyle, ešte zložitejšie boli podkladané batistom, hrubozrným tylom, trútrom. Táto technika sa presadila v 30-tych rokoch 20. storočia. Okrem geometrických vzorov sa ženy pre svoje výšivky inšpirovali v prírode okolo seba - boli to tvary podobné tulipánom, ružičkám, kolieskam, srdciam, zvončekom, slimákom, hviezdičkám, lístkom, ktoré si na plátno predkresľujú. Pre každú svoju výšivku mali svoj vlastný názov - oblápanec, zvonec, bosorka, paradajka, prekladaná hviezdička, bicykel, dubový list, grajciarik a mnoho iných. Všetky tieto vzory boli vyšívané tzv. "po vrchu" retiazkou - obnietkou. Iným, zložitejším typom vyšívania boli tzv. furmy a mriežky - je to výšivka na vyťahaných nitkách, zhotovovaných najskôr "pravou" ihlou na počítanej niti, neskôr prišlo vyšívanie "krivou" ihlou a furmy (hrachovinka) sa vyšívali - na srdiečko, šípovú ružu. Je až neuveriteľné, že tieto umelecké diela tvorili prosté ženy bez umeleckého vzdelania, ktoré neštudovali súlad farieb, ani skladanie zložitých ornamentov. Do širšieho povedomia verejnosti sa dostalo detvianske výšivkárstvo najmä na národopisnej výstave v Prahe v roku 1895, po ktorej nasledovali príležitostné výstavy. Obchodným artiklom sa ale stala až po roku 1935, keď sa tu založila miestna národohospodárska komisia Národohospodárskej župy stredoslovenskej, ktorá zhromaždila staré pôvodné detvianske vzory výšiviek (asi 200 kusov) a usporiadala z nich stálu výstavku. Významnú úlohu zohrala Terézia Vranová, ktorá sústredila vzory, zabezpečila materiál na vyšívanie a zabezpečila odbytové miesta vo významných mestách. Vďaka prácam na objednávku došlo k rozvoju výšivkárstva, najmä v zime. Pred vojnou sa vyšívaním zamestnalo okolo 400 žien. Mimoriadny význam v spoločenskom živote obyvateľov Detvy mal ľudový kroj, ktorý bol živou súčasťou života oveľa dlhšie, než v iných regiónoch a používal sa ako odev pre slávnostnejšie príležitosti až do polovice 20. st.

Rezbárstvo

Drevo ako ľahko dostupný a opracovateľný prírodný materiál malo dôležité postavenie pri stavbe domov, hospodárskych budov, výrobe riadu, náradia, hudobných nástrojov aj ozdobných predmetov. Po jeho tesárskom opracovaní nastupovalo rezbárstvo, ktoré zdobilo prakticky všetky drevené výrobky.
V interiéroch sa uplatnil zdobený nábytok, police, stropy, najmä hlavná hrada. Valaška s poriskom, zdobeným vbíjanými plieškovými vzormi a leptanou kovovou časťou už je len dekoratívna.

Črpáky

Zo zdobeného riadu vynikajú najmä bohato zdobené črpáky. Za jeden z vrcholov rezbárskeho majstrovstva najmä pastierov, sa považuje ucho črpáka, na ktoré sa sústreďuje drevorezba. Ucho je s črpákom hore spojené zúbkom, dolu drevenou alebo mosadznou obrúčkou. V Detve a okolí sa vyskytujú 2 základné spôsoby rezbárskeho stvárnenia ucha. Starší spôsob je početnejší a pestrejší - geometrický, tordovaný stĺpik na vonkajšom okraji mal komplex architektonických prvkov, ktoré boli esovito pospájané (oblúky, vežičky), a symbolických motívov (solárny kruh, kalich, kvet, srdce). Novší typ je charakterizovaný použitím figurálnych motívov, ktoré predstavujú najmä baču, či pastiera pri práci. Pri obidvoch typoch boli v strednej vertikálnej časti ucha otvory pre prsty. Horné zakončenie malo tvar korunkových kombinácií. Karol A. Medvecký v monografii Detva píše o črpákoch viac.

Hudobné nástroje

Z hudobných nástrojov sa vyrezávali a zdobili najmä rôzne píšťalky, vynikala detvianska fujara. Staršie exempláre boli bez ozdôb, ale na prelome 19. a 20. storočia nastúpila reliéfna rezba a dnes sa používa technika vypaľovania kyselinou so štylizovaným úponkovým ornamentom (rovnako sú zdobené aj pastierske píšťaly a dvojačky). Menej sú zastúpené zoomorfné a antropomorfné motívy (zvieratá, pastieri, Jánošík...). Obrysy motívov sa lemujú zvlneným mosadzným plieškom a najnovšie fujary výrobcovia leštia na vysoký lesk.

Drevené vyrezávané kríže

K najcennejším prvkom ľudovej kultúry patrili vyrezávané náhrobné kríže. Prícestné kríže v blízkosti ciest a náhrobné kríže na cintoríne sú dielami majstrov detvianskej drevorezby (boli základom aj pre vytvorenie symbolického cintorína vo Vysokých Tatrách), patria k najpozoruhodnejším výtvarným prejavom Detvy. Charakteristický je pre ne polychrómovaný vruborez s rastlinnými a geometrickými ornamentami. V priestore Kalvárie na cintoríne bola otvorená trvalá expozícia drevených vyrezávaných krížov.
Detvianske drevené náhrobné a prícestné vyrezávané kríže patria medzi klenoty ľudového umenia na Slovensku a sú neodmysliteľnou súčasťou ľudovej kultúry Detvy. Okrem svojich estetických hodnôt sú pozoruhodné tým, že sa zachovali dodnes v pôvodných nezmenených funkciách a pôvodnom prostredí. Zvlášť hodnotné a zaujímavé sú drevené náhrobné vyrezávané kríže, ktoré zhotovili domáci majstri ľudovej výroby, nachádzajú sa na detvianskom rímsko-katolíckom cintoríne a sú evidované v Ústrednom zozname chránených kultúrnych pamiatok ako celok pod evidenčným číslom Ss/1829. Označujú miesta posledného odpočinku zosnulých.
Sú vyrobené z dubového dreva, zdobené technikou hlbokého vruborezu, s polychrómovanými prírodnými, ornamentálnymi a architektonickými motívami (najrozšírenejšie boli voluta, stĺpiky, zuborez). Tieto prvky prepájajú prakticky na každom kríži použité solárne ružice, viničové alebo kvetné úponky. V spodnej časti krížov je plochý priestor pre stručný nápis o zomretom. Štylizácia poznačila aj hornú časť kríža s korpusom, nad ktorým je častá plechová oblúková strieška s predným okrajom z vyhnutých trojuholníkových zubov.
Sú svedectvom šikovnosti a majstrovstva rúk ich tvorcov, prejavom výtvarného cítenia a zmyslu pre krásu. Napriek tomu, že tieto artefakty ľudového umenia oddávna patria k hodnotám kultúrneho dedičstva, čoraz viac podliehajú zubu času a postupne sa najmä vplyvom poveternostných podmienok vytrácajú. V poslednom období však dochádzalo k postupnému úbytku krížov aj z dôvodu, že majitelia hrobov ich začali nahrádzať náhrobnými kameňmi a po prevedenej úprave hrobov schátralé kríže boli umiestnené v príručnom sklade u správcu cintorína. Mesto Detva v úsilí zachovať drevené vyrezávané kríže pre ďalšie generácie, započalo preto s ich obnovou, ktorá sa realizuje na základe vypracovaného projektu v súlade s doporučeným vyjadrením Pamiatkového ústavu, regionálne pracovisko B.Bystrica a v spolupráci s Okresným úradom v Detve. Realizácia časti projektu bola započatá v roku 1998 a pokračovala i v roku 1999. 24.10.2000 bola na Kalvárii v Detve otvorená expozícia Kultúrna pamiatka detvianske drevené náhrobné kríže. Symbolický cintorín bude slúžiť ako významná lokalita, v ktorej budú inštalované nielen pôvodné obnovené kríže od pôvodných majstrov rezbárov, ale postupne by k nim mali pribudnúť kríže nové od súčasných majstrov rezbárov.
Karol A. Medvecký v monografii Detva píše o náhrobných krížoch viac.


Ľudové ornamenty

Detvan, ako je dľa výpovedí básnikov, maliarov i sochárov sám nevyčerpateľným predmetom umeleckého štúdiumu, tak aj on sám má zvláštne umelecké nadanie. On okrašľuje všetko, čokoľvek má z rúk vypustiť, svoje šatstvo, svoje domáce i hospodárske nástroje. Chlapci vyrezávajú si a ozdobujú svoje píšťale, mládenci fujare a valašky, vylievajú a vykladajú končiare, vybíjajú prstene limbačkami pletú päť-sedem pasmové retiazky kolo klobúkov. Dorastajúci zas vyrezávajú črpáky, lyžičníky; starci ozdobujú náhrobné kríže a hospodárske náčinie: kosiská, hrabliská, dvorové brány; pre nevesty piesty, pre "školiarov" rafiky, pre ovčiarov sberačky, geletky a črpáky.
Ornamentika u mužských javí sa zvlášť na náhrobných krížov, na piestoch, praslicách, valaškách, lež najsveráznejšie a najvyvinutejšie na črpákoch...


Ženský kroj.

Spodňa - tvorí spodnú časť kroja. Je to po pás siahajúca sukňa z hrubého nebieleného domáceho plátna, na ktorej je prišitá stánka. Je tkaná z červenej pamokovej nite s bielymi vzormi, ktoré smerovali zhora nadol, niekedy sa vystriedali farebné kvetinové vzory a v smútku sa červená menila na čiernu. Na pleciach ju držali pentle.

Oplecko - mladšie ženy nosili oplecká bohato vyšívané s nespočetným množstvom ornamentov, vyšívaniu ktorých venovali detvianky najväčšiu pozornosť. Staršie oplecká boli celoplošne vyšívané ľanovou nebielenou niťou na ľanovom plátne. Na výzdobu tiež používali paličkovú čipku, ktorú aplikovali vodorovne alebo zvisle, okolo nej bola bohatá výšivka. Novšie oplecká sú vyšívané farebnými niťami, prevažne oranžovými a žltými odtieňmi, doplnené farebnou furmou (výšivka na vyťahaných nitkách - hrachovinka). Nezriedka sa nosia oplecká vyšívané červeným pamokom, ktoré sú doplnené tkaným pásom rovnakej farby. Ku skvostom patria hlavne oplecká, ktoré sú podkladané trútrom a tylom.

Sukňa - pôvodné sukne boli barchetové a farbiarske. Na páse boli husto naskladané do širokého obalku, zospodu podšité inou farebnou látkou - bľach. Výšivka bola veľmi skromná - len úzky venček asi 15-20 cm od spodku sukne, alebo vôbec žiadna. Vydaté ženy si sukne "opínali" - prednú časť sukne si podkladali a upevnili pod šnúrku na obalku. Nová doba so sebou priniesla aj nové materiály - dnes sa nosia sukne zamatové, alebo zo zmesových materiálov a výšivka je omnoho bohatšia ako na pôvodných sukniach. Tiež sa zmenila farebnosť - široké vence kvetov hýria všetkými farbami.

Zásterka - šata - pôvodné zásterky na bežný deň (do roboty) neboli zdobené a boli z modrého perkálu. Na sviatok do kostola sa nosili šaty glotové, zospodu vyšívané a dookola obšité čipkou - často sa používala paličková čipka. Šikovnejšie ženy mali šatu vyšívanú aj okolo tzv. zubami. Zásterka bola husto nazberkaná do obalku a na páse sa uväzovala tkanicou. Dnešné zásterky majú vzor vyšitý bohatými vzormi do širokých venčekov ako na sukniach.

Brusliak - je to vlastne ľajblík, ktorý zakrýva prsia a malú časť pod pazuchami. Pôvodné boli šité z mnohých malých kúskov. Boli ozdobené výšivkou a neskôr sa prišívali rôzne flitre a korálky - tzv. limbačky.

Krodeľ - je to veľká trojrohá šatka, ktorá sa uväzovala popod pazuchy smerom dozadu. Základ tvorilo domáce plátno - po obvode obšité úzkou krajkou - andzesom. Pôvodne bol andzes háčkovaný, alebo vyšívaný. Na ňom bola prišitá široká krajka - štikeraj, ktorý bol bohato nazberkaný. Staršie ženy pôvodne nosili krodle z naviazaných strapcov. Niektoré si štikeraj vyšívali a tiež aj háčkovali - cipkovaný krodeľ.

Kápka - čepiec, ktorý nosili vydaté ženy. V minulosti boli háčkované, alebo vyšívané na tyle a upevnené na hlave pomocou kotúčky z vlasov. Na zadnej časti bola upevnená šnúrka do mašle a visela dole k pásu. Neskôr sa začali vyšívané a háčkované kápky dopĺňať rôznymi korálkami - stiebali sa osve, limbačky, pučienky. Staršie ženy si viazali na kápku šatku. Pôvodne bola vyšívaná bielou dierkovanou výšivkou, ktorú vystriedala farebná šatka z modernejších materiálov.

Mužský kroj.

Košieľka - legendárna časť mužského kroja zakrýva hruď, brucho je holé, má široké rukávy. Zdobila ju výšivka oranžovej farby, ktorá bola umiestnená vpredu na hrudi a v priečnych pásoch na rukávoch. Pôvodná výšivka bola zhotovovaná "pravou" ihlou - hrachovinka a okolo nej polhviezdy. Bola doplnená paličkovanou čipkou - viazanie a na konci rukáva obháčkovaná spevňujúcou vzorkou.

Gate - gety - sú široké, siahajúce pod kolená, v páse stiahnuté tkanicou. Spodná časť nohavíc je podšitá dvojmo a ukončená strapcami. Asi 10-15 cm od spodného okraja gate zdobí výšivka - tureckie dierki (ažúrka vyšitá pravou ihlou a neskôr furma, nad ktorou sú polhviezdy, bosorky).

Klobúčik - vysoký asi 3-4 cm s malou strieškou, ozdobený ručne robenou retiazkou. Retiazka je 10-12, niekedy v 14 radoch pripojená na 4 stĺpiky - vežičky.

Opasok - bol z čiernej kože, široký asi 12 cm, zapínal sa na 3 pracky zo žltého alebo bieleho kovu. Na opasku bolo ukryté vrecko na peniaze. Dnes sa nosia opasky zo surovej kože a nie čierne.

Krpce - k nohám sa šnurujú dlhými pásmi kože od členkov smerom hore. Predtým sa nohy omotávali až pod kolená onucami, ktoré slúžili miesto ponožiek.

Kožuštek - je skutočným skvostom remeselnej zručnosti detvianskych mužov. Robí sa z doma vyrobenej a na červeno zafarbenej barančiny. Celý je ozdobený ornamentami z rôznofarebných koží. Prizdobuje sa tiež rôznymi kovovými nitmi. Okraj kožušteka zdobí čierna barančina.

Kabanica - je šitá z čierneho súkna na spôsob krátkeho kabáta. Predné časti kabanice boli v hornej časti pri krku spojené remeňom. Lemovanie okolo okrajov a v rohu predného dielu je zdobené červeným súknom. Dozdobená je stočenou červeno-zelenou vlnou. Nenosí sa oblečená klasicky, ale prevesená cez rameno.

Šatka - červenej farby so strapcami je pestrým doplnkom kroja, nosí sa spustená dole spod opasku.


Črpák detvanský je medzi podobného druhu nádobami všetkých s ovčiarstvom sa zaoberajúcich národov - jeden z najzaujímavejších. Uško, rukoväť črpáka je skoro výlučne architektonické, kdežto inostranné črpáky sú prevažne figurálne ornamentované. Sloh vystrojenia týchto ušiek je prevažne románsky, no kde tu možno poznať prielom ku gotike, áno objavujú sa aj živly barokové, bárs gotika tu nebola dostatočne pochopená

Uško utvorené je vždy s jedneho kusa tvrdšieho dreva a k samej nádobe pripravené je obrúčkou, pri ozdobnejších (ľud. "hrdších") kusoch z pravidla z červenej mede shotovenou a tiež vyzdobenou; pri skrovnejších kusoch je obrúčka z dreva, hladká. Na ušku sú dve okrúhle diery pre palce, s ktorými sa nádoba dá držať. Otvory tieto bývajú tiež vôkol - okolo ozdobené kruhami, poťažne papršlekami. Pri niektorých je svobodné pole medzi dierkami a popri dierkach vyplnené rastlinnými, niekde geometrickými, a často len lupinovými (trojhrannými) zárezami. Na kraji je nezbytný stapik, skoro vždy krútkovitý. Výbežky predošle opísanej plochy tvoria podstavec, poťažne nadhlavie stĺpika, bez akejkoľvek zvláštnej ozdoby. Stĺpik tento je so troch bokov slobodný, vypracovaný, štvrtým ale je vždy neoddelený od ostatného uška, a jeho presnému spracovaniu venuje rezbár tú najväčšiu péč. Plochu zatvára s hora rad (3-6) románskych okienok s obrubením, alebo bez neho. Nad týmto riadkom nasleduje najväčšia ozdoba črpáka: koruna. Túto

kombinujú zväčša z dvoch o seba opretých a v protivných smeroch sa krútiacich S, jejich vrchné chvostíky sa alebo splietajú v jedno koliesko, z vonku riadne zúbkovato ozdobené, a z vnútra napodoboujúce kruhovú rozettu, alebo sa zatáčajú v protivných smeroch, a vtedy na jejich šiji spočíva nejaké rastlinové, lebo polkruhové zakončenie. Niekedy tvorí takúto korunu polkruhový obluk, alebo kombinácia viacerých oblukov. Niekde nájdeme aj kombináciu prvopísanej formy s posledoou. Celá korunka vrcholí pri niektorých uškách s väžičkou, p?ažne s inými končiarmi.

Na niektorých uškách miesto korunky sú podoby: valach pri dojelnici, ovca, ovčiarsky pes, ciprus a pod pastierskemu živlu prístupné predmety. No takýchto erpákov je málo, a pochádzajú - ako sme zbadali - z Novohradu. Figuriny tieto sú zväčša dosť podarené, skoro vždy plasticky prevedené práce.

Ornamentika črpákových ušiek obmedzuje sa riadne vždy na vyzdobenie plochy; snahy zvláštne plasticky previesť jednotlivé motívy - krome výšspomenutých figurín, stĺpikov - tu nezbadať. Niektoré kusy prevedené sú tak dômyseľne a presne, že je na poeudovanie: jako detviansky pastier, od století vzdialený od niejakých ve3kolepejších umeleckých diel, na také motívy mohol dospe? a jako môže svojim primitívnym nožíekom - "zahybáekom" takú previes?.

Ornamentika piestov a praslíc je už viacej štylisovaná a prezradzuje na prvý pohľad cudzé vplyvy. Tie mohly vzniknú? v Leopoldovských a Balážiarmotských kázniciach, v ktorých - bohužiaľ - mnohí nezbední Detvania kájajú sa každoroene za svoje zbojstvá a bitkárstvo. Pri väzeoských prácach spravidelnily sa jejich predtým primitívne, ale viac naturalistické motívy k zvláštnej dokonálosti foriem. Vzdor tomuto vplyvu, podarilo sa nám pre naše muzeum zachráni? jednu praslicu, vyzdobenú motívmi eisto 3udovými: rastlinnými i figurálnymi, na ktorej vyobrazená je družina Janošíkova s vojakmi ju prenasledujúcimi, vtáeky, zvery, kvety ati. Kresba je síce trochu primitívna, lež umiestnenie scén svedeí o zvláštnom dômysle majstra.


Náhrobné kríže

Motívy náhrobných krížov berú zväeša z prírody: lístky stromov a bilín, kvietky, ruže. Podávajú ich len zriedka cele naturalisticky, lež zväeša idealizované, štylizované. Srdce, nežný tento symbol 3udovej poézie, prichádza ve3mi easto a tiež nie zriedka objavuje sa aj muš3a (conchamarina) a ei grécka palmetta. Na postamentoch krížov napodoboujú stapy riadne párne a skoro výluene jonické, na nadhlaví s volútou, alebo s jednoduchým, akoby prstenovitým nadhlavím, d3a spôsobu románskeho. Len po riedku vidno aj geometrické ozdoby, aké sú ku pr. osemramenná rosetta s kruhom; k obrámovaniu väeších-menších plôch: štvorhrany (samé i kombinované), k obrubovaniu plochy visiace, akoby kvapkám podobné malé trojhrany, slimaeie eiary, vlnovky a p. Prirodzené je, že pri týchto pomníkoch lásky a úcty ku zveenelým milým dominujú motívy kres?anskej symboliky: kríže, jejich konce zakoneené sú riadne troma polkruhami, alebo v podobe trojelánkového kvetu; tak aj: kalich, hostia s lúeami a s monogramom; avšak do nekoneena opakujú podobu takzvanej monštancie, (v ktorej sa Božie Telo vystavova? zvyklo.) Ozdoby tieto umiestoujú nielen z prúeelia, lež zo všetkých štyroch, alebo aspoo troch bokov. Easto pokúsi sa taký rezbár aj s relifmi, ku pr. 1-3 výjavy z krížovej cesty Pána Krista s troma osobami, eo je easto dos? podarene prevedené. Kríže tieto, po?ažne jejich postamenty rozdelené sú na viac polí okrúchlastými, alebo hranatými gsymsami, úžiacimi sa, lebo šíriacimi v podobe schodov a v jednotlivých poliach menia svoju podobu. V jednom poli je ku pr. stap štvorhranný, v nasledujúcom poli, eiže elánku je už cylindrovitý, alebo na prostriedku vydutý. Riadne v predposledoom (od zeme) elánku je ohradená štvorhranná, alebo z vrchu polkruhom zaokrúhlená plocha s nápisom vždy eo najkratším. (Ku pr. "Tu leží Jano Suja roku 1818.") Novšie ma3ujú tieto kríže na eierno, alebo na tmavobelaso; pravda jednotlivým ozdobám usilujú sa da? prírode zodpovedajúcu barvu. Najnovšie kryjú takéto kríže b3achou, s ktorého potom umne porobia krajkové cirády, áno i malé vežieky a p. (Náhrobné kríže shotovovali pred tým z dubiny vo výške predospelých asi 1 1 /2 - 2 m nad mohylou.) Ornamentika týchto je z prevážnej easti vypuklá.